Zamyslenie na 29. nedeľu v období cez rok „A“; Mt 22, 15-21

Ježiš dostal otázku. Predchádzalo jej ocenenie, kladné hodnotenie Jeho osoby a konania a následne poukázanie na to, čo nikto nemohol poznať – Jeho úmysly.  Učeníci farizejov a herodiáni hovoria: „Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka.“ Možno chceli povedať, „pri svojom rozhodovaní sa nechceš nikomu zapáčiť.“ Je však zvláštne, že toto hodnotenie dostal Ten, ktorý je LÁSKOU. Ako by mohol nebrať ohľad? Možno si farizeji mysleli, že Ježiš je človekom, ktorý chce robiť to, čo je správne a získať si nasledovníkov. Možno si mysleli, že mu ide o filozoficko-náboženské idey. No Jeho cieľom, cieľom Jeho života je naše spasenie. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16). A to je niečo, s čím farizeji nerátali.

Ježišova perspektíva LÁSKY má úplne iný základ. Jeho motivácia je skutočné dobro v súlade s vôľou Otca. Nehľadí na veci prízemne, ale nebesky. Učeníci farizejov sa prezradili sami. Snažili sa hodnotiť Ježišove úmysly a ich úmysel, ich motivácia nebola správna. Na poznámku „podľa pravdy učíš Božej ceste“, Ježiš nadväzuje: „Dávajte teda cisárovi, čo je cisárovo, a čo je Božie, Bohu.“ (Mt 22,21)

Priatelia, aj v tejto situácií môžeme uvažovať o prvom Božom prikázaní. Dať Bohu, čo je Božie, znamená odovzdať Mu všetko. Boh má byť v našich životoch na prvom mieste. Sv. Augustín hovorí: „Stvoril si nás pre seba Pane a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“ Čím viac spočívame v Bohu a s Bohom, tým viac zažívame urovnávanie našich ciest, úmyslov, vzťahov s inými. Vtedy sa učíme milovať ako Ježiš. Chcieť skutočné dobro. Duch Svätý nám v modlitbe ukazuje, čo nám prináša pravý pokoj. A niektoré otázky, možno ako tá, ktorá bola položená v dnešnom evanjeliu, dostanú miesto, ktoré im patrí. Prosme, nech Pán očisťuje naše srdce. Nech nás učí milovať slobodne, úprimne a pravdivo. Nechajme sa premieňať spočívaním s Ním.