Zamyslenie na 27. nedeľu v Cezročnom období „C“ – Lk 17, 5-10

Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ‚Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,‘ poslúchla by vás. (Lk 17,5-6)

Apoštoli žiadajú od Ježiša väčšiu vieru. A čo dostávajú? Lekciu o službe. Akú vieru od nás očakáva Učiteľ? Vieru ako horčičné zrnko. Zrnko, ktoré je na prvý pohľad malé, bezvýznamné, ale keď padne do zeme a odumrie samo sebe, tak prináša veľkú úrodu.

Nebojme sa aj my každý deň odumierať sebe, pohľadu upretému na vlastné záujmy, kariéru, bohatstvo, slávu. Sme pozvaní k tomu, aby sme si aj my obliekli Učiteľovu zásteru služby. Aj dnes nás Učiteľ pozýva pozerať sa na ľudí okolo nás Jeho pohľadom, ktorý je plný lásky. Lásky, ktorá sa nezastaví pred hriešnosťou človeka.

Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘? Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom‘? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“ (Lk 17, 8-10)

Aká je tvoja ochota deliť sa s druhými o svoj čas, skúsenosti, či zážitky...? Je odhodlaná, ako podriadenosť sluhu voči svojmu pánovi alebo upriamená iba na vlastné dobro ako pohľad pána na svojho sluhu? Odpoveď je na každom jednom z nás. Je na nás, či prijmeme Učiteľove pozvanie k službe druhým podľa vzoru Učiteľa alebo ostaneme v pohodlí „svojho domu“. Je na nás, či sa staneme semenom, ktoré zomiera, aby rástol život. Prajem nám otvorené srdcia pre každodenné prejavovanie lásky!