Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú.

Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ‚Daj sa mi napiť,‘ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“(Jn 4,7-10)

Podivuhodné bolo to stretnutie. Ježiš a Samaritánka. Obaja smädní. Ježiš fyzicky, Samaritánka smädná po láske, po zmysle života, hladala „niečo viac“ zápasiac s horúčavou každodennosti.  Musela to byt odvážna žena. Spôsob, akým sa s Ježišom rozprávala nebol zdvorilostnou konverzáciou.

Je možné, že už mala toho dosť. Tak ako niekedy aj my. Náš život sprevádza „horúčava“ povinností, situácií, kedy musíme podávať výkony, vzťahov, ktoré nám nedávajú to, čo od nich čakáme. A tak hľadáme odpočinok, pokoj a naplnenie.

 

A Ježiš prichádza, aby nás o niečo požiadal. Žiada nás o náš čas, našu otvorenosť, naše srdce. Chce NÁS. Nie preto, že sme úspešní, nie preto, že sme dokonalí. Vie veľmi dobre čo je v nás. Možeme Mu odporovať možeme pochybovať, prečo práve my sme tí, po ktorých miluje. Skutočná Láska však smeruje ponad ľudské zlyhania, ponad čas. Rovnako, ako všetko, čo venujeme tomu, V KTORÉHO a KTORÉMU veríme.

Ježiš na záver evanjelia hovorí: „Mojím pokrmom je plniť v toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.

Dovoľme Mu, nech aj nás požiada o to, aby sme plnili Otcovu vôľu. Nech nám vysvetlí, prečo si vybral nás, nech nám ukáže čo máme robiť inak, nech sa nám zjaví ako Zdroj živej vody pre dušu. Len tak budeme vedieť, čo je Otcova vôľa. Len tak ju možeme splniť. 

Nájdime si čas prísť k studni.


Mimka