Začnem vtipom. Dcérka sa pozerá na mamu, ako si nanáša pleťovú masku a pýta sa jej: „Prečo to robíš?“ „Aby som bola krásna.“ Neskôr, keď si ju dáva dole, dcérka sa jej pýta: „Vzdávaš to?“

Asi bude málo katolíkov v túto stredu (Popolcovú), ktorí nepodstúpia poznačenie popolom na čelo. Ináč by boli zabudli, ale keď nám to pripomenie mama alebo prikáže manželka... J Do radu vstupujú ľudia rôznych tvárí. Aby zažili čosi magické, zázračné... Hmmm. Nie je to o nejakej mágii ani zázraku. V jednoduchosti popola, z ktorého pred rokom boli krásne čerstvé bahniatka, ktoré sme v rukách držali my a spievali Hosanna. Aby o pár dní sme zachytili informáciu z pašií: „Ukrižuj ho!“ Jednoduchý popol, ktorým si necháme poznačiť svoje čelá. Viditeľné miesto, o ktoré sa vzorne staráme, aby sme boli pekní. A dobrovoľne sa necháme pošpiniť? Hmmmm. Má to niečo do seba. Nechať sa poznačiť, aby som si uvedomil, že patrím k tým – pominuteľným. A nemusím sa maskovať. Lebo ON všetko vidí. A recept na prvý krok pôstu je priam tipom od osobného stylistu. Ak sa ideš postiť, pomaž si tvár (krémom), aby si bol pekný... a roztrhni si srdce, nie šaty. Tip by bol. Na nový krok k tomu, aby pleťová maska našej duši dala novú tvár. Radostnú a žiariacu. Máme naviac. Nie sme Popolvári, ale synovia a dcéry JEHO. Vzdávaš to? Nevzdávaj. Vytrvaj! J

o. Marek