Ako teeneger si pamätám jednu zo skúšok odvahy. Patrilo medzi ne nájsť na lúke kobylku, položiť si ju na dlaň ruky a nech ukáže, ako ďaleko doskočí. Ak by sme chceli túto úlohu od dnešných mladých, neviem, ako by zareagovali.

Skôr by ju asi našli v nejakom vyhľadávači, resp. vyhľadávač by ju našiel za nich. Ján Krstiteľ nás rok čo rok cez verše evanjelia pozýva k sebe do púšte, aby sme videli nie kobylky, ale cez ich postoj svoje postoje. Niekde som čítal, že niektoré živočíchy v ríši fauny sa pohybujú skákaním. Sú medzi nimi aj rekordéri v dĺžke skoku. Skok je aj forma úniku pred nepriateľom. Nejedného z nás si našiel Boží nepriateľ, aby dokázal že sa nebojí Boha. A niekedy sme v jeho ruke. A vtedy treba ukázať skok odvahy, skok viery, skok záchrany. Stať sa takou adventnou kobylkou v Božej dlani, kde človek má radosť z priateľstva. Ján Krstiteľ vo svojej dobe bol Božou kobylkou, ktorá ukázala odvahu preskočiť z pravidla „Oko za oko, zub za zub“ do nového pohľadu Ježiša "Všetko čo chcete, aby ľudia robili Vám, robte aj vy im“. Tak veľa radostných skokov po Božej lúke adventnou cestou - necestou k Betlehemskej maštali. Hop! Hop! No, ide to, len neprestať.

o. Marek

kobylka