Zamyslenie na 30. nedeľa v Cezročnom období „C“ – Lk 18, 9-14

Drahí mladí priatelia! V živote stretávame rôzne typy ľudí. Tichých i hlučných. Optimistov či pesimistov. Ľudí úprimných a čistých, no na druhej strane ľudí neúprimných a falošných. A tak tomu bolo aj v dobe Pána Ježiša pred dvetisíc rokmi.

V nedeľnom úryvku z Lukášovho evanjelia čítame o tom, ako Pán Ježiš hovorí príbeh o tom, ako dvaja muži prichádzajú do jeruzalemského chrámu, aby sa pomodlili: pyšný farizej a pokorný mýtnik. Pán Ježiš im akoby čítal v srdci ich modlitby, ktoré prednášajú Pánu Bohu. Farizej stál pyšne vzpriamený s nosom dohora a chválil sa Bohu i sebe samému, aký je dobrý a dokonalý: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik.“ (Lk 18, 11) Tu sa zaiste obzrel s veľkým pohŕdaním na mýtnika či colníka, ktorý stál vzadu. Po tvrdení, že nepácha hriechy, vykresľuje svoje dobré skutky: „Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ (Lk 18, 12) To, čím sa chválil farizej, bola pravdepodobne pravda. Neklamal Bohu. A predsa jeho modlitbu Pán Ježiš neohodnotil ako dobrú. Prečo? Lebo o nič Pána Boha neprosil. Myslel si, že je dokonalý a nič už nepotrebuje. Je sebestačný. Ba čakal, aby Pán Boh potvrdil jeho výroky a pochválil ho za vzorný život a možno ho aj nejako odmenil. Úplne iný bol prípad pokorného mýtnika či colníka. Mýtnici boli v očiach farizejov a zákonníkov zradcami a veľkými hriešnikmi, lebo hoci boli Židia, pracovali pre okupačných Rimanov. Pre nich vyberali dane od vlastných ľudí a zdierali ich. Tento mýtnik si priznal vinu a hriech, že vyberal väčšie dane, aké mal od Rimanov nariadené. Tým sa vlastne sám obohacoval. Pán Ježiš nepochválil tieto jeho hriechy. Hriechy sú vždy niečo zlé. On ale vidí pokoru tohto mýtnika, ktorý sa neodváži ani hlavu zdvihnúť hore k Bohu. Pochválil však jeho pokorné priznanie sa k svojim hriechom a ľútosť nad nimi. A tak mýtnik odišiel domov ospravedlnený (porov. Lk 18, 13). Pán Boh mu odpustil jeho hriechy. Farizej však bol pri východe z chrámu rovnakým hriešnikom ako keď do neho vstupoval. Pre tú jeho pýchu a nadutosť Boh nevypočul jeho modlitbu.

Aj my máme na výber z týchto dvoch typov správania: buď sa budeme tváriť bezhriešne a dokonale ako pyšný farizej, alebo si pokorne pred Bohom uznáme svoju každodennú hriešnosť. Nebojme sa si ju priznať, lebo Boh nám vždy odpustí, ak ho o to pokorne poprosíme, ako to urobil pokorný mýtnik: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ (Lk 18, 13)